Americká kultúrna antropologička Margaret Meadová výstižne popísala problém kritického myslenia u detí: „Deti sa majú naučiť AKO myslieť, nie ČO si myslieť“. Tieto slová veľmi jasne opisujú fungovanie na školách. Husákove deti si dobre pamätajú na jasné pokyny: „Odpíšte z tabule a naučte sa text naspamäť!“. Nedá sa, samozrejme, zovšeobecňovať, že takýto systém funguje dodnes na všetkých školách. Mnohí pedagógovia aj riaditelia škôl už dávno pochopili, že týmto smerom cesta ku kvalitnému vzdelávaniu nevedie. Nachádzajú nové kreatívne modely výučby a inšpirujú sa zahraničím.
Čo však môžu robiť, pokiaľ napríklad škola nedisponuje dostatočnými učebnými pomôckami, na ktorých by mohli učivo názorne predviesť? Existujú výrazné rozdiely vo vybavení učebnými pomôckami v školách väčších miest a v malých obciach. Bavíme sa najmä o fyzikálnych javoch, princípoch mechaniky, základoch strojárstva či fungovaní optiky a zákonitostiach svetla. Takéto poznatky sú častokrát veľmi abstraktné a v mládeži veľmi ťažko dokážu vzbudiť zvedavosť.
Obzvlášť pre Generáciu Z a mileniálov je kľuka či kladka skôr prehistorická záležitosť, než základ konštrukcií stavieb a strojov.