Michaela Musilová je slovenská astrobiologička a riaditeľka simulovaných marťanských a mesačných misií na výskumnej stanici HI-SEAS v USA. Narodila sa v Bratislave, no jej záujem o vedu ju zavial na rôzne kontinenty a svetové univerzity v Kalifornii, v Spojenom kráľovstve či v Japonsku. Michaela si tak rozšírila si svoje obzory, ktoré prevýšili horizont planéty Zem. Ako veliteľka posádky viedla vyše 20 simulovaných misií na Mars a Mesiac pod záštitou NASA, ESA a iných medzinárodných organizácií.
Všestrannosť a otvorená myseľ
Už od malička Michaelu najviac bavilo chodiť do prírody a možno aj preto v škole mala najradšej biológiu a geológiu, čo ju priviedlo až k štúdiu astrobiológie a výskumu života v extrémnych podmienkach. Ako však zdôraznila, je dobré mať otvorenú myseľ a nebyť príliš jednosmerne zameraný, preto sa venovala súčasne aj histórii umenia a naučila sa viaceré cudzie jazyky.
Izolácia aj mimo lockdown
Izolácia v kontexte lockdownov je pre Michaelu Musilovú súčasťou práce. Pobyty na simulovanej vesmírnej stanici trvajú aj niekoľko mesiacov. Naučila sa tak žiť v odlúčení aj v obmedzených podmienkach. Životný priestor počas misií je obmedzený na niečo cez 100m2 pričom ho zdieľa s ďalšími niekedy až ôsmimi kolegami. Okrem biologických a biochemických a astrobiologických výskumov sa Michaela ako vedúca posádky musí sústrediť aj na ľudskú otázku. Je nesmierne dôležité, aby spolu jednotliví členovia posádky vychádzali.
„Ak si ľudia v posádke nesadnú, misia môže skončiť veľmi zle“.
Zdôrazňuje, že pre túto prácu je potrebná trpezlivosť, porozumenie, citlivá komunikácia a empatia, aby mohli ľudia spolunažívať v obmedzených podmienkach. Okrem vedúcej pozície má Michaela aj úlohu mediátorky medzi členmi, takže sa snaží o čo najkomfortnejšie riešenie konfliktov či nedorozumení, ku ktorým prirodzene dochádza. Preto dodáva, že „ponorka“ na stanici sa z času na čas vyskytne, no nevidí ju ako nejaký zásadný neriešiteľný problém.
Aké vlastnosti by mal mať pravý výskumník?
Medziľudské vzťahy v obmedzenom priestore môžu byť krehké. Preto by mal správny vedec či výskumník vedieť dobre komunikovať nielen s kolegami, ale aj so širokou verejnosťou. Pokiaľ to nedokáže, jeho výsledky, objavy či inovatívne riešenia verejnosť nepochopí a ostanú tak zabudnuté alebo nepochopené. Preto aj Michaela musí ako výskumníčka prevziať úlohu popularizátorky, aby jasnou formou mohla sprostredkovať výsledky svojej práce.
Zdroj: Aurelium a archív M.Musilovej